PRÍBEH JOLÁN DEMETER

• Meno: Jolán Demeter
• Vek: 64
• Rodinný stav: vydatá, má jednu dcéru (40 rokov), jedného syna (41 rokov) a tri
  vnúčatá.
• Povolanie: poštový úradník na dôchodku
• Choroba: nádor na prsníku, metastáza na lymfatických uzlinách

„Vedela som, že mne CoD Čaj pomôže a verila som v jeho priaznivé účinky, ale kvôli chemoterapii a rádioterapii som sa psychicky často dostávala na dno. Mala som vtedy pocit, ako keby som stratila všetku svoju energiu. Modlila som sa za to, aby som mala vnútornú, živú vieru, a svoj život som položila do rúk pánu Bohu.”

COD ČAJ PIJE OD ZAČIATKU ROKA 2007, VÝSLEDKY MÁ NEGATÍVNE

Jolikin príbeh poznajú čitatelia našej prvej knihy. Mnohí len snívajú o takej mame, aká je ona. Je pôvabná, jemná, čistá a vyžaruje toľko lásky, že vystačí pre všetkých. Svojou úzkostlivou starostlivosťou a vrúcnou láskou zahŕňa samozrejme najmä svoju rodinu. Jej deti a vnúčatá žijú v Budapešti, ona žije s manželom vo Sfântu Gheorghe v Sedmohradsku (Rumunsko), hoci domov ako taký sa u nich ťažko určuje. Manželia totiž trávia skoro všetok svoj čas v blízkosti svojich detí a vnúčat, 15 rokov pravidelne cestujú zo Sedmohradska do maďarského hlavného mesta a späť. Jolika vyrastala vo veriacej rodine s 5-mi súrodencami a doma ich učili tomu, že rodina je vždy na prvom mieste. Preto popri vlastných deťoch a manželovi, ako najstaršej jej leží na srdci osud aj štyroch sestier a brata.
Od jesene roku 2002 po november roku 2006, žila štyri roky s hrčkou v okolí podpazušia, ktorá bola síce citlivá na dotyk, ale lekári ju zakaždým upokojili, že kvôli tomu sa nemusí strachovať. Jedného dňa si však všimla, že malá hrčka začala nielen rásť, ale aj bolieť. Histológia v roku 2006 odhalila, že ide o zhubné nádorové bujnenie, ktoré sa rozšírilo aj do lymfatických uzlín. Operovali ju, odstránili jej nádor z pŕs, a z podpazušia jej odstránili i 9 lymfatických uzlín. Nechcela podstúpiť ani chemoterapiu, ani rádioterapiu, ale na naliehanie detí podvolila. Po prvej chemoterapii jej však vypadli vlasy a bolo jej tak zle, že sa rozhodla: to stačilo. V tom čase videla v televíznej relácii rozprávať uzdraveného človeka o tom, že sa zotavil vďaka čaju, a už znovu pracuje. Vtedy sa rozhodla, že si radšej zvolí túto cestu. Bola ešte slabá, keď ju jej syn odprevadil do Klubu uzdravených „Robíme to pre seba”. Duševne bola v takom stave, že o sebe dokázala povedať zopár slov len s plačom. Začala piť čaj, dostávala injekciu s 10.000 mg vitamínu C, užívala výťažok z imela a o dva mesiace prišla do klubu už sama, a odvtedy tam vždy zájde, ak môže.

Ťažko sa jej hovorí o sebe, zo začiatku rozpráva s úsmevom, veselo, ale keď sa dostane k ranám na svojej duši, vyhŕknu aj slzy. Jolikino telo sa uzdravilo, ale o jej duši to nemôžeme povedať. Snaží sa meniť, viac sa o seba starať, ale ako vraví, pre nich bola vždy na prvom mieste rodina. Videla to aj u svojich rodičov, a aj počas 45-tich rokov manželstva bolo naplnených starostlivosťou o druhých. Nie je tomu inak ani dnes.

V rozhovore spred dvoch rokov padlo málo slov o jej deťoch, ktoré žijú tu v Budapešti.

Moja dcéra sa sem prisťahovala v roku 1988, vydala sa, ale manželstvo sa im nevydarilo, rozviedli sa. Vtedy sme sem ešte nemohli voľne cestovať, po zmene režimu to však už bolo ľahšie. Prišiel sem aj môj syn a obaja si tu založili rodinu.

Ako ste dokázali cestovať z jednej krajiny do druhej popri práci?

Ja som pracovala od svojich 19-ich rokov na Pošte ako vedúca úradu, a odišla som do predčasného dôchodku z personálneho oddelenia, keď sa mojej dcére Kate narodila dcérka. Môj manžel miloval svoje deti, lipol na nich. Je to citlivý, pozorný a ohľaduplný človek. Vďačím mu za veľa. Mala som zodpovednú pracovnú pozíciu, a on miloval deti rovnako, pomáhal aj v domácnosti. Keď som bola unavená a preťažená, upokojil ma. Aj môj syn je taký, žije len pre svoju dcéru, venuje sa jej, spolu sa učia a nikdy by ju neopustil. Pre nás je rodina na prvom mieste.

Mali ste v rodine nádorové ochorenie?

Nie, nikdy, nikoho. Preto som to ani nebrala vážne, keď som zistila, že mám v podpazuší zdurenú lymfatickú uzlinu. Aj lekári usúdili, že sa s tým netreba zaoberať. Je pravda, že onkológ ma nevidel. Zaborila som sa do každodenných starostí, a potom v roku 2006 sme boli práve na dovolenke v Grécku, keď som zistila, že hrčka sa stala citlivejšou a aj narástla. No, vtedy už zistili, že ide o zhubný nádor. Najviac som sa bála toho, ako to poviem svojim deťom. Mala som strach o ne. Nakoniec som dcére zavolala, ona okamžite vybavila, aby ma tu operovali v nemocnici na ulici Kékgolyó. Obe deti si naštudovali aj následnú zdravotnú starostlivosť, a samozrejme najviac som sa bála chemoterapie. Ešte keď som bola mladá, po jednej chorobe som sa rozhodla, že ja nikdy viac nebudem potrebovať lieky. Liečim sa sama, a neužívam nič také, čo má množstvo vedľajších účinkov. Poznala som a zbierala liečivé rastliny, a keď som mala nejaký problém, užívala som čaje.

Keď ste sa napokon odhodlali povedať deťom, aký máte problém, ako to prijali?

Držali sa. Stáli pri mne a duševne ma podporovali. Nikto neprepadol zúfalstvu a aj sama som cítila, že sa uzdravím. Premyslela som si, že ja ešte musím žiť, lebo ma rodina potrebuje. Je pravda, že po prvej chemoterapii som sa zrútila.

Pred chvíľou ste povedali, že ste sa rozhodli nikdy viac neužívať lieky so škodlivými vedľajšími účinkami.

Je to tak, ale pociťovala som priveľký tlak, odvšadiaľ som počúvala, že práve to je potrebné k vyliečeniu. Deti ma prehovorili. Videla som, ako do mňa tečie infúzia, a cítila som, že tento jed ma zabije. Dcéra stála pri mne a povzbudzovala ma, prosila, aby som na to nemyslela. Jednu dávku som dostala a na tretí deň som sa už nepostavila, aj vlasy mi vypadali. Ďalšiu terapiu som už odmietla, pretože ešte pred operáciou som v televízii videla reláciu o CoD Čaji. Vtedy som si ale ešte nebola istá. Nehovoriac o tom, že ako zahraničný občan som musela platiť za nemocničnú liečbu a aj čaj by bol pre nás znamenal ďalšiu finančnú záťaž. Bolo mi ľúto utratiť peniaze na seba samú. Každá minca bola potrebná, aby som vedela pomôcť dcére. Neuvedomila som si, aké je to dôležité aj pre mňa, aj pre nich, aby som prežila. Po chemoterapii som hľadala ďalšiu cestu, ktorá by mi mohla dať nádej. K rozhodnutiu, že ja si zvolím CoD Čaj, som dospela v Klube uzdravených. Potom sme si hneď objednali čaj, zakúpili sme Iskador a zaobstarali sme si injekcie s vitamínom C. Ale vtedy nebolo ľahké nájsť niekoho, kto by mi to pravidelne injekčne podával. Počas ôsmych mesiacov, týždenne trikrát som dostávala intravenózne 10.000 mg vitamínu C. A popri tom som denne užívala ďalších 3.000 mg.

Kedy ste začali cítiť, že sa váš stav zlepšuje?

Vďaka vitamínu C som cítila zlepšenie už po dvoch týždňoch, a o mesiac som sa cítila dobre. Potvrdili to aj moje výsledky. Potom však prišla ďalšia recidíva, pretože ma zobrali k onkológovi, podľa ktorého som mala bezpodmienečne dostať 25 rádioterapií, pretože chemoterapia nebola podávaná. Opäť som sa podvolila rodine. Dostala som 25 dávok a chceli pridať ďalších 6. Ale keďže som sa už musela vrátiť domov, zvýšili frekvenciu dávkovania, dostávala som trikrát dvojitú dávku. Podvedome som cítila, že mi to nerobí dobre. Išla som tam s tým, že Bože, pomôž odvrátiť to veľké množstvo škodlivého žiarenia, aby mi to neškodilo. Do dnešného dňa si neviem odpustiť, že som do toho išla.

Malo to obrovské množstvo rádioterapie nejaký následok?

Ak sa trošku presilím, tak sa zapáli to miesto, kam bolo žiarenie nasmerované a odvtedy je stále citlivé. Aj kosti ma potom boleli počas jedného roka. Tam vo vnútri zničili aj zdravé tkanivá. Teraz sa modlím pre to, aby tam neboli metastázy kvôli žiareniu.

Aké ponaučenie vyplynulo z vašej choroby?

Naučila som sa nezaťažovať sa vecami, ktoré nedokážem zmeniť. Nechcem všetko nasilu držať pod kontrolou, riešiť také problémy, na ktoré nemám dosah. Nepreberám na seba psychickú záťaž. Snažím sa preniesť nad bolestivými zážitkami z minulosti a pozerať sa dopredu. Z lásky dávam maximum, ale život svojich detí nedokážem nasilu urobiť šťastnejším. Už sa nad tým netrápim, radšej sa modlím, prosím Pannu Máriu, aby im pomohla. Hľadám celistvosť života v znamení lásky. Vidím svetlo aj vo všedné dni.

Stoja pri vás tam hore aj tu dole.

Narodila som sa do rodiny, kde nás moja mama od útleho veku vychovávala k viere, to však nestačí k zázraku. Samozrejme som vedela, že mne CoD Čaj pomáha a verila som v jeho priaznivé účinky, kvôli chemoterapii a rádioterapii som sa však psychicky často dostávala na dno. Mala som vtedy pocit, ako keby som stratila všetku svoju energiu. Modlila som sa, aby som mala vnútornú, živú vieru, a svoj život som položila do rúk pánu Bohu. Po čase som cítila, že sa dokážem viere úplne odovzdať a že sa uzdravím. A pomohla aj tá oddanosť a láska, ktorú som dostávala od manžela, od detí a od vnúčat. Malá vnučka mi nosila do izby čaj a vitamíny. Syn raz v nemocnici odpadol, tak ťažko sa vyrovnával s mojou chorobou. Dcéra bola celý čas pri mne, prakticky som sa liečila u nich. S malou vnučkou ma odprevádzali na liečenia aj do Klubu uzdravených.

Celý život ste žili pre druhých. Je možné si od toho odvyknúť?

Nemyslím si. To je vnútorná pohnútka.

Ste na seba prísna?

Áno, veľmi.

Ako by ste si predstavovali svoj život, keby ste ho žili iba pre seba, napĺňajúc vlastné túžby a venujúc sa svojim záľubám?

Vo svojom pokojnom a usporiadanom priestore by som si čítala, venovala sa ručným prácam a maľovala by som. Spolu s manželom by sme čakali rodinu s otvorenou náručou, s bezhraničnou láskou a domácou kuchyňou. Spolu by sme chodili na výlety ako kedysi, do čarokrásnych kútov blízkeho pohoria. Pravé šťastie, mier a láska sú v nás. Toto mi vrátilo život. Myslím si, že moje uzdravenie je dar, je to milosť všemohúceho a sila mojej viery v CoD Čaji. Ďakujem za každé ľudské slovo a podanú pomocnú ruku. Som vďačná za život a za to že tu dnes môžem byť.