PRÍBEH PANI ILONY CZINE

• Meno: Ilona Czine, manželka Jánosa Miterkóa
• Vek: 55
• Rodinný stav: rozvedená, matka 17-ročnej dcéry
• Ukončené školské vzdelanie: Hajdúböszörmény – učiteľka v materskej škôlke, Jászberény – učiteľka na 1. stúpni základnej školy, Nyíregyháza – učiteľka na II. stupni základnej školy, Debrecín – Univerzita Lajosa Kossutha
• Choroba: Non-Hodgkinov lymfóm

Ilona ma splnomocnila, aby som napísal, že žije v Maďarsku, v Nyíregyháze. Ako sa sama vyjadrila, aj to pridáva k jej dôveryhodnosti. Dopĺňam: dávno som sa nestretol s takým úžasným človekom. Pri našom prvom stretnutí som pátral po znakoch, po stopách choroby, žiadne som však nenašiel. Mala ružovú, usmiatu tvár, bola nádherná. Jej chôdza je svieža, postava štíhla, celým svojím bytím vyžaruje silu.

Ilona to zo seba chrlí. Vynáša na povrch päť rokov trápenia, šťastia a zázrakov, ťažko sa to počúva bez sĺz.

Keďže v Maďarsku zomiera na rakovinu ročne 40 tisíc ľudí, je veľmi dôležité, aby človeka obklopilo svetlo. Ja osobne si každého uzdraveného človeka cením ako plameň sviečky. Keď sa totiž všetci spojíme, to svetlo bude tak silné, že z toho hrozne veľkého strachu, z temného objatia smrti dokážeme vyjsť na svetlo a vrátiť sa do života.

Vždy ste dokázali uvažovať tak múdro?

Ani zďaleka. Bola som veľmi odhodlaným ateistom, čiže typickým príkladom toho, kto si myslí, že je najmúdrejší, lebo študoval na univerzite, že je vzdelaný, lebo sa učil, čiže o svete vie všetko. Zaplatila som však veľmi draho za poznatok, že to tak nie je.
Začnem jedným citátom. Boh takto odpovedá Jóbovi (voľne citované): „Múdry si vtedy, ak ma miluješ. Rozumný si vtedy, keď dokážeš rozlíšiť dobré od zlého, a vyberáš si to dobré.”

Táto reštaurácia, tu v Nyíregyháze, je ozajstnou raritou, keďže ponúka výber z tradičných a zdravých jedál. Zvonka by človek ani netušil, čo sa ukrýva vo vnútri. Eklektický nábytok, útulné pergoly, domáce prostredie a v neposlednom rade zdravé jedlá. Všetko to, čo je pre dnešného uponáhľaného človeka veľmi dôležité. Tu si môžete oddýchnuť na pár hodín, a myslieť si, že ste niečo spravili pre svoje zdravie. To, že Vy ste to umožnili stovkám ľudí, je úctyhodné. S mojím dnešným rozumom hovorím, že som túto reštauráciu nemala otvárať.
Prečo?

Lebo som si to nepremyslela, čo všetko si to vyžaduje. V prvom rade bolo potrebné zaobstarať zdravé suroviny, potom ich chutne uvariť a predať. Nebolo to však iba o obchode, ale aj o formovaní povedomia. Pretože spolu s reformovanou kuchyňou som sa zaviazala aj k tomu, že pretvorím myslenie ľudí. Preto som tu bola od rána do večera, ledva som spala. Počas desiatich rokov som pracovala s totálnym nasadením. Toľko rokov bolo potrebných k tomu, aby sem hostia privykli a aby to prijali. Táto kuchyňa znamenala stokrát viac práce ako tradičná, pretože tu pripravujeme domáce cestoviny, jedlá maďarskej tradičnej kuchyne, bezmäsité jedlá, používame suroviny bez konzervačných látok… čiže z pohľadu práce a nákladov to prekonalo všetko ostatné. Keď sa o nás začalo hovoriť, objavili sa celiatici, ľudia alergický na mlieko, aj cukrovkári. Objednávali si studené misy na recepcie, čo predstavuje jednu z najťažších úloh, obzvlášť, keď bolo potrebné sa aj vysťahovať na želané miesta konania rautov a podujatí. Musela som k tomu nájsť aj vhodných spolupracovníkov, ktorí uvažovali rovnako ako ja, a pre ktorých moje predstavy neboli cudzie.

Necítili ste pri tom, že ste unavená, že si potrebujete oddýchnuť?

Nie, keďže ja sama som sa tiež kŕmila zdravými jedlami. Žila som hlučným životom podnikateliek, nosila som moderné šaty, bola som vždy v strehu, organizovala som recepcie, čiže pre mňa bolo 24 hodín za deň plne obsadených. Potom však jedno ráno, v roku 2003 som zacítila niečo zvláštne. Nevedela som normálne prehĺtať, niečo mi v tom bránilo pri koreni jazyka. Vtedy som práve viezla studenú misu do mestskej nemocnice na narodeniny pána primára Dr. Szocsku, pripravovala som švédsky stôl a poprosila som ho, aby sa na mňa pozrel, lebo niečo nie je v poriadku. Pán primár ma vyšetril a oznámil mi, že je tam drobná cysta, ale aby som sa neznepokojovala. Tak sa aj stalo. Ďalší deň som prišla do nemocnice, pán primár Szocska a pani primárka Füle ma operovali. Už desať dní som ležala v nemocnici, a stále nikto nič nepovedal. Keď už som požiadala diagnózu, pani primárka Füle si ma zavolala do svojej izby. Povedala mi, že musím byť preložená na hematológiu, pretože histológia ukázala Non-Hodgkinov lymfóm. Dodala samozrejme, že ešte je potrebné spraviť veľa vyšetrení, z ktorých by sa jednoznačne zistilo, aký mám problém, ale tým si v každom prípade musím prejsť. No, vtedy sa so mnou kancelária zatočila, ani som nevedela, o čom pani doktorka rozpráva. Prišla som domov a začala som pátrať v knihách aj na internete. Keď som si o tejto chorobe všetko prečítala, už sa so mnou točil aj celý byt. Ničomu som nerozumela, veď som nepila, nefajčila, a nemala som žiadne ťažkosti. Keďže som však inú možnosť nemala, musela som nastúpiť do nemocnice, kde ma doslova „rozobrali“. Nasledovalo vyšetrenie kostnej drene, CT-čka, potom gastroskopia, kolonoskopia, ani len vymenovať nedokážem, čo všetko ešte. Nakoniec mi oznámili, že budem potrebovať šesť chemoterapií, a síce ma vyliečiť nevedia, niekoľko rokov môžem ešte žiť. Táto veta vyvolala vo mne takú paniku, že ma môj manžel zaviezol ešte k trom ďalším lekárom. Žiaľ v Debrecíne i v Budapešti mi povedali to isté, teda že nič nesľubujú, budú ma liečiť, kým budú môcť, ale mám veľmi malé šance na život. Jediný rozdiel medzi názormi lekárov bol v tom, že v Debrecíne namiesto šiestich chemoterapií odporučili iba tri, a pán primár Gergely bol veľmi sympatický.

Čo spustí v človeku takýto šok? Bráni sa, vzdoruje, začne odmietať alebo jednoducho podľahne?

Môj lekár mi povedal, že chemoterapia zbombarduje vo mne všetko, ale musíme veriť, že následne sa zotavia len tie dobré bunky. Túto možnosť mi ponúkli, takže som sa jej chopila. Myslela som na to, že to vydržím, veď som silná. Moja dcérka mala 12 rokov, musela som konať. V auguste roku 2003 ma teda hospitalizovali, a dostala som prvú chemoterapiu. Verila som, že sa vyliečim, pretože prvú terapiu som relatívne ľahko znášala. Druhá sa uskutočnila v septembri, ale vtedy došlo k najhoršiemu. Po tom, ako som prišla domov po 6-hodinovej infúzii, v noci som skolabovala po neopísateľných bolestiach a nevoľnostiach, omdlela som a prebrala som až o dva dni neskôr v nemocnici. Keď som sa však chcela postaviť, nedokázala som. Vtedy mi povedali, že z istého dôvodu (!) mi tri stavce praskli, piaty, jedenásty a dvanásty, čiže som pripútaná k lôžku. Zrazu som sa ocitla v stave, kedy musím nehybne ležať a že ma prebaľujú. A to ešte nebol koniec.

Viete si predstaviť organizmus zruinovaný chemoterapiou, so zlomenými stavcami a s otravou krvi? Za môj život nedali ani deravý groš. Okamžite ma preniesli do Debrecína, kde sa pán primár Gergely – nech je jeho meno požehnané -, rozhodol, že mi zachráni život. Dva týždne som ležala na pokraji života a smrti, s 42-stupňovou horúčkou. Keď som sa vrátila do života, prepustili ma domov. Museli ma prebaľovať, pričom v chrbtici som cítila ohromnú bolesť. Revala som, hoci nie som žiadna fiflena. Napriek tomu som sa za žiadnych okolností nechcela vrátiť do nemocnice, preto lekári chodili ku mne a každých šesť hodín mi vpichli injekciu proti bolesti. Po štyroch dňoch som predsa len povolila. Nemohla som tie bolesti ďalej vydržať. Nabili ma izotopmi, výsledkom čoho mi rádiológ v Debrecíne oznámil, že v chrbtici sú metastázy, a teda treba pokračovať v chemoterapii. Pán primár Lázár v Nyíregyháze však tvrdil, že to nie je metastáza, ale edém spôsobený sepsou, ktorý možno vyliečiť silnými antibiotikami. Prevzal zodpovednosť a začal s infúznou a injekčnou terapiou. Cítila som sa ako v pekle, aj moje trávenie sa zastavilo, ale nakoniec, po troch mesiacoch sa stal zázrak. Dokázala som sa postaviť na nohy, aj keď s korzetom, čo aj tí najskeptickejší lekári považovali za zázrak.

Najhroznejšie však bolo to, že základnej chorobe sa už nikto nevenoval. Takmer sa na to zabudlo, prečo som sa vlastne dostala do nemocnice a prečo som musela podstúpiť chemoterapiu. Keby som bola bývala v tom čase múdrejšia a informovanejšia, s chemoterapiou by som naisto nebola súhlasila.

Na začiatku ste sa vyjadrili tak, že ste boli, „odhodlaným ateistom”. Už nie ste?

Môžem rozhodne vyhlásiť, že už ním nie som. Prešla som dlhou cestou, kým som sa stala veriacou.
Ale poďme od začiatku. Bola som socialistické dieťa, iskra, pionier a neskôr člen SZM. Môj otec bol agronómom, mama pedagogičkou. Samozrejme ma nepokrstili a nechodili sme do kostola. Typický príklad rozprávky o Šípkovej Ruženke, pred ktorou zamkli kolovrat. Ja som do svojich 19tich rokov nevidela Bibliu, a nevedela som, že Boh existuje. Ako dvadsaťročná som sa vydala a dostala som sa do adventistickej rodiny. Svokra mi dala do ruky Bibliu. Bola som však príliš neskrotná, všetko som odmietala, čo sa líšilo od môjho ateistického poňatia. Svokra medzičasom zomrela, ale keby som mohla, ospravedlnila by som sa jej.

Prečo?

Svokra vždy hovorievala, že Boh dokáže spraviť zázraky. Po prvej chemoterapeutickej infúzii som začala mudrovať, že ak veda dokáže iba toľko, tak ja prečítam Bibliu. Začala som ju čítať a odvtedy som ju prečítala už štyrikrát. Uvedomila som si, že Biblia je život. Existujú v nej kódy a axiómy pre každú životnú situáciu, od stvorenia po smrť: narodenie, detstvo, dospelosť, šťastie, choroba, sklamanie, smrť a pod. Čo vraví Boh o chorobe? (opäť voľne citované)
„Dôveruj mi celou svojou mysľou, neopieraj sa o svoj um, hľadaj ma na každej svojej ceste. Ja budem tvoje cesty spravovať, a to bude pre tvoje telo zdravím a obnovou pre tvoje kosti.”
Keď sa chcem veľmi vyhranene vyjadriť, tak Boh ma po druhej chemoterapii stiahol z obehu. Čiže ma zachránil tým, že mi dal vymenovaných aj nespomenutých pomocníkov: rodinu, dobrých lekárov, ošetrovateľov, priateľov.
Duch je neviditeľný a aj Boh je neviditeľný, ale vždy som verila v slovo, a hlavne v toto:
„Vzývaj ma v deň súženia, ja ťa zachránim a ty mi vzdáš úctu.” (50. žalm)
V posteli som vždy prosila, Boh, daj mi Abrahámovu vieru. Pomôž mi, aby toto smrteľné telo mohlo existovať spolu s nesmrteľnosťou.
A moja modlitba bola vypočutá! Lekári sa veľmi čudovali, ako rýchlo som sa zotavovala. Pán primár Lázár mi všetko dovolil, čo som chcela.
V tom čase som si prečítala o CoD Čaji v knihe „Pomoc pri rakovine”. Dal mi ju do rúk iný pacient počas prvej chemoterapie. Poprosila som teda pána primára Lázára o povolenie, aby môj manžel mi mohol priniesť tento čaj každý deň, a aby som ho mohla piť. Dovolil to a ja som mu za to bola veľmi vďačná. Rovnako aj môjmu manželovi, ktorý prišiel každý deň v čas, s čerstvo pripraveným čajom, prebaľoval ma, staral sa o mňa.

Čiže telu treba dodať to, čo potrebuje, ale predovšetkým je potrebné uzdraviť dušu?

V tomto mystériu je úloha duše takmer nevysvetliteľná. Veľa čítam, ale nedostala som sa viac dopredu ako tí veľkí. Einstein povedal, že človek sa skláňa pred inteligenciou Stvoriteľa.
Preto som sa nahnevala, keď do ošetrovne prišiel jeden lekár a povedal, že kto je silný, ten sa vylieči. Spýtala som sa ho, o akej vôli a sile tu rozprávajú, keď žena s dvomi deťmi, ktorá ležala vedľa mňa, zomrela? Chcela žiť viac ako ktokoľvek iný, napriek tomu sa to nepodarilo!
Nemocnica pre mňa znamenala veľa sĺz, veľa modlitieb, veľa otázok na „prečo“. Čakala som na odpovede, ale zistila som, že nemožno klásť iba otázku „prečo“. Všetci okolo mňa zomreli. Jediná bola Matildka, ktorú som dva roky „niesla” so sebou. Dnes už viem, že jej cestou bolo nájsť domov. Nie vždy je cesta tá, že sa človek vylieči, a svoj život povedie ďalej z toho bodu, kde prestal. Nikto nevie, prečo práve ty ostaneš na žive, vie to iba Boh. Život bez Boha je možný, možno je aj ľahší, ale zomrieť sa bez neho nedá. Ja som presvedčená o tom, že toto všetko sa mi prihodilo preto, aby som nemohla zomrieť bez Boha.
Verím aj v to, že moja dcéra ma vrátila svojimi modlitbami. Keď som ležala na hematológii, dlhé týždne som jej nedovolila, aby ma navštívila. Vyzerala som otrasne, ja, ktorá si predtým tak veľmi potrpela na zovňajšok. A keď nakoniec za mnou prišla, prečítala 91. žalm a odišla. V apríli tohto roku sme spolu odcestovali do Izraela, do Svätej zeme. Tam som si uvedomila, že náboženstvo sa nerovná viere. Viera je oveľa tichšia, je menej viditeľná. Môžete sa nachodiť, koľko len chcete, cestovať do tých najvzdialenejších kútov sveta, vieru v sebe buď máte, alebo ju nemáte. Slovo vraví (z knihy Paralipomenon, takto nejako): „Neboj sa, len ver! Buď odvážny a silný, lebo som s tebou. Bojujem pre teba ja, Boh. A sám na sebe uvidíš moju spásu a známky zázraku.”
Bez viery, bez ducha nič nejde. Takto sme stvorení. Nesmrteľnosť v smrteľnosti. Ako to povedal aj Šalamún? „iem Otče, len tomu nerozumiem.
Aké vznešené sú tieto myšlienky. Nedokážem ich ani pochopiť.”

Ako pokračoval život, keď ste už boli doma a hľadali ste novú cestu?

Doma som sa naučila chodiť. Najprv s korzetom, potom bez. V roku 2004 bol v meste jeden lekár a mal prednášku. V tom čase som chodila ešte s korzetom, ale prikrivkala som k nemu, k stolu a porozprávala som svoj príbeh. Povedala som, že pijem CoD Čaj, a že jeho prednáška na mňa veľmi zapôsobila. Utvrdilo ma to v tom, že kráčam po správnej ceste, veď som tu a žijem! Zdalo sa mi, že moje uzdravenie ho veľmi potešilo. CoD Čaj dáva ľuďom Boh.

Kedy ste boli naposledy na vyšetrení, kedy vás vyhlásili za vyliečenú?

Na CT som odvtedy nebola, ani na žiadnom vyšetrení. V roku 2004 ma vyhlásili za 100 %-ne zdravotne postihnutú osobu, potom o dva roky, keď videli, že viem chodiť, zmenili to na 65 %. Teraz to znížili na 50%, ale len preto, že som nebola ochotná podstúpiť CT. Revízna primárka mi veľmi nemilosrdne oznámila, že keď toto spravím, tak ma vyhlásia za práceschopnú. Usmiala som sa a povedala: „Viete milá pani doktorka, tam, odkiaľ ja prichádzam, z brány smrti, znie táto veta úplne bezvýznamne. Lekári mi aj tak povedali, že umriem, že moja choroba je nevyliečiteľná. Odvtedy uplynulo päť rokov, a ja som tu. Pokiaľ však liečbu necháte na mňa, tak ma neobťažujte a nevyhrážajte sa mi. Zákonodarcom nič iné neprajem, len to, aby si prešli touto cestou, ak sa dá za dva roky celkom vyliečiť!”
Na ďalší deň som napísala list aj sociálnej poisťovni o tom, že by bola potrebná úprava právneho predpisu, pretože p. primár Kóczán v rozhovore pre jeden denník uviedol, že medzníkom je 5 a 10 rokov, ak to niekto prežije, tak je šanca na vyliečenie. Preto nerozumiem revíznym vyšetreniam každé dva roky. Odpoveď mi neprišla, oznámili iba skutočnosť, že naďalej budem dostávať invalidný dôchodok a mám sa dostaviť o dva roky na revízne vyšetrenie.

Podľa vášho rozprávania ste sa vydali z lásky a váš manžel pri vás vydržal aj vtedy, keď ste ochoreli. Prečo ste sa predsa len rozviedli?

Boli sme manželmi 34 rokov, ale rozviedli sme sa. Odovzdala som mu reštauráciu, lebo ja ju už nevládzem viesť. U neho je v dobrých rukách, keďže naša dcéra má len 17 rokov, ešte na to nie je spôsobilá. Myslela som na to, že bude lepšie, ak reštaurácia zostane nezmenená, ak bude fungovať s rovnakou obchodnou politikou, ktorú som vytvorila. Hoci predtým nesúhlasil s týmto trendom, ale teraz sám zisťuje, že ľudia sem chodia preto, lebo chcú jesť zdravé jedlá. Teraz už aj on pochopil, že toto je budúcnosť, ale denne zažíva neúspech kvôli nedostatku hostí.

Takúto duchovnú veľkosť človek málokedy okúsi… veď väčšinou každý sa zubami-nechtami snaží držať toho, čo raz získal, čo si zaslúžil prácou.

Dokážem vysloviť, že pre mňa bolo dobré to, že som ochorela. Dobré preto, lebo inak by som nikdy nespoznala vieru a duševný pokoj. Nebola by som vedela prijať to zlé. Teraz už viem, čo je pre mňa dôležité, a robí ma to šťastnou. Ale krajšie o tom hovorí Matka Tereza z Kalkaty:

”Mlčanie je pokora, keď nie je súťaženie, keď si priznáš, že ten druhý je od teba lepší, keď dovolíš, aby sa tvoji bratia a sestry rozvíjali a dozrievali, keď kvôli Bohu všetko zanecháš plesajúc, keď tvoje činy sú nesprávne pochopené, keď druhým prenecháš slávu z podnikania, mlčanie je pokora.”

Ďalej neviem čo povedať, iba mlčať.