PRÍBEH PANI ILONY SALY

• Meno: Ilona Saly
• Vek: 61
• Rodinný stav: vydatá, dcéra zomrela vo veku 36 rokov, syn má 27 rokov,
  vďaka ktorému má dve vnúčatá
• Povolanie: referentka na dôchodku
• Choroba: nádor v lymfatických uzlinách v roku 1999, nádor na mieche v r.
  2002

„Chodím na kontroly, moje výsledky sú dobré, aj keď chodiť dokážem len s palicou. Môžem sa však tešiť, že mám takýto stav, lebo to vyzeralo tak, že sa na nohy už vôbec nepostavím. Za zlepšenie môžem byť určite vďačná CoD Čaju.”

COD ČAJ A VITAL PLUS PIJE OD MÁJA 2003, VÝSLEDKY MÁ NEGATÍVNE

Príbeh pani Ilony, ktorý ani zďaleka nemožno nazvať všedným, vyšiel v našej knižke z roku 2007. Osud jej nadelil nemálo rán. Jej prvé dieťa sa narodilo mŕtve po 9-mesačnom tehotenstve, druhé bolo mentálne zaostalé kvôli nedostatku kyslíka počas pôrodu až vo veku 36-tich rokov musela byť opatrovaná ako bábätko. Rodina sa dokázala o ňu postarať do veku 13-tich rokov, potom sa dostala do ústavu, a Ilona ako matka sa nikdy nedokázala preniesť cez to, že svoju dcéru nevidela vyrastať. Zatienilo to aj tie najšťastnejšie chvíle. Pred 10-mi rokmi sa na jej krku objavil nádor lymfatickej uzliny. Operovali ju, a dostala chemoterapiu aj rádioterapiu, a podľa lekárov sa vyliečila. Avšak o štyri roky neskôr sa začala sťažovať na bolesti nôh, o ktorých si mysleli, že sú spôsobené ischiasom. V jeden deň sa už nevedela postaviť na nohy a počas vyšetrenia vysvitlo, že v jej mieche sa nachádza inoperabilný zhubný nádor. Nasledovala ďalšia rádioterapia, ale nádor sa nezmršťoval a Ilonin stav sa neustále zhoršoval. Nevedela chodiť, necítila si nohy, aj pri rozprávaní sa zajakávala, nedokázala udržať moč ani stolicu. Ženu, ktorá predtým neobsedela, manžel priniesol domov z nemocnice na invalidnom vozíku. Po tom čítala o CoD Čaji, a verila, že aj jej to pomôže. Kolegyne, s ktorými spolupracovala viac než tridsať rokov, jej čaj zohnali. Začala ho piť a o tri mesiace sa pohybovala v byte už s chodítkom. Neopúšťala sa. Od kolegýň dostala stacionárny bicykel, na ktorom zo začiatku dokázala iba niekoľko krát pohnúť pedálom. Po raňajšie noviny zišla z druhého poschodia každý deň a s manželom pravidelne chodila na záhradu autom. Hrdo ukazuje, ako svižne sa pohybuje po schodoch a v byte niekedy zabudne aj na palicu. Zaujímalo ma, ako sa má teraz a čo všetko zažila za posledné dva roky.

Ako sa cítite? Zlepšil sa váš stav?

Nádor je stále v mieche, hoci sa o niečo zmenšil. Chodím na kontroly, výsledky mám dobré, aj keď chodiť viem len s palicou. Môžem sa však tešiť už iba z toho, že som v tomto stave, veď to vyzeralo tak, že na nohy sa už ani nepostavím. Za zlepšenie môžem byť určite vďačná CoD Čaju.

Čo hovoria vaši lekári na to, že sa váš stav takto zlepšil?

Tešia sa, môj všeobecný lekár vie, že pijem tento čaj, a povzbudzuje ma, aby som ho pila aj naďalej. Neurológ o tom nechce vedieť, ale to nevadí, napriek tomu je veľmi správny. Každý rok sa stretávame s bývalými spolužiakmi z gymnázia, toho roku sme na 43-tom stretnutí boli jedenásti. Aj oni vidia zlepšenie a mne to dodáva silu.

Dostávate nejakú liečbu?

Nie, neurológ mi predpisuje iba jeden liek na zlepšenie nálady, z ktorého každý deň užívam jednu tabletku. Potrebujem to, lebo pred tromi rokmi som sa dostala psychicky do veľmi nepriaznivého stavu. Za všetko som sa urážala, nič mi nebolo po vôli, napriek tomu, že môj manžel sa mi snažil vyhovieť v maximálnej možnej miere a vo všetkom mi pomáhal. Napriek tomu som bola stále podráždená a napätá. Predtým som brala liek na spanie, lebo odkedy som chorá, nedokážem spať. S Mirtazenom, ktorý mi predpísal ošetrujúci lekár, som bola už po mesiaci ako predtým, napätie sa vytratilo. V podstate som prijala to, že musím žiť takto, lebo proti tomu nič nezmôžem ani ja, ani lekári. Som pokojná, aj keď som nedávno mala problémy aj mimo mojej choroby.

Na čo myslíte?

Mala som chorú dcéru, ktorá zomrela toho roku v marci. Zaspala. Aj predtým som sa kvôli nej veľa trápila. Bolelo ma, keď som ju videla, a bolelo ma aj to, keď som ju nevidela. Keď sa narodila, lekári jej predpovedali 18 – 20 rokov života, ale mala 36, keď odišla. Nebolo možné priniesť si ju domov z ústavu, pretože ja som musela pracovať, a starostlivosť o Moniku si vyžadovala celého človeka. Bola úplne bezvládna, mohli jesť iba kašovité jedlá, bolo treba ju prebaľovať, čiže bolo treba sa o ňu starať ako o bábätko. Vždy sme ju na deň – dva alebo na týždeň priniesli domov na sviatky, cez leto, počas dovolenky a na jej narodeniny, a pravidelne sme ju navštevovali. Ale v posledných rokoch sa jej stav zhoršoval, schudla, mala preležaniny, problémy s obličkami a dostávala špeciálnu liečbu. V ústave mala dobré miesto nič zlé o tom neviem povedať. Naposledy sme ju mohli priniesť domov na Vianoce, doma sme sa o ňu starali, ale vtedy sa už cítila veľmi zle, nechcela ani jesť.

Chýba vám vaše pracovisko, kolegyne?

Samozrejme, veď od roku 1966 som pracovala celých 37 rokov u jedného zamestnávateľa – GYESEV, bolo to moje jediné zamestnanie. V tejto skupine sme od roku 1975 pracovali spolu traja, a počas 28 rokov som bola s nimi prakticky viac ako so svojou rodinou. Keď som ochorela, striedavo ma navštevovali každý deň a aj odvtedy chodia za mnou, zavolajú.

Chodili ste na dovolenky pred vašou chorobou? Cestovali ste?

Boli sme všelikde. Cez víkend sme nasadli na vlak, v tom čase to bolo pre nás železničiarov bezplatné, a išli sme všelikam. Do Monaka, Rakúska, Talianska, pocestovali sme skoro celú Európu s kolegami a ich rodinami. V noci sme vo vlaku spali, a cez deň si prehliadli mestá. Jediný krát sme museli prespať v turistickej ubytovni, keď sme prechádzali zo Sorrenta na ostrov Capri a odtiaľ sme sa nevedeli vrátiť včas, aby sme stihli vlak. Bolo to neskutočne dobré. Celý deň sme sa iba prechádzali. Stravu sme brali so sebou, takmer sme ani neminuli. Cestovanie a ubytovanie sme mali zadarmo, zaplatili sme za úschovu batožín a nanajvýš za jednu zmrzlinu alebo nápoj počas cesty. No a platili sme aj za vstupenky do múzeí a galérií, alebo napríklad za návštevu do kupoly Baziliky sv. Petra.

V podstate ste zažili aj veľa šťastia a radosti v živote, na ktoré sa príjemne spomína, lebo aj vaša tvár sa úplne rozjasnila, keď ste rozprávali o svojich cestovných zážitkoch.

Áno, avšak do radosti sa vždy zamiešala trpkosť, lebo mi spôsobovalo neustálu bolesť vidieť deti kolegýň v Monikinom veku, ktoré boli zdravé, rástli a chodili do školy. Mne sa to s mojou dcérou nesplnilo. Narodenie môjho syna mi toho veľa vynahradilo, ale nikdy som úplne nevedela zabudnúť na to, že som mohla vidieť vyrastať svoje prvé dieťa.

Ako plynú vaše dni?

Ó, ja mám toľko práce! Vediem domácnosť, lúštim kopec krížoviek, veľa čítam, noviny a knihy, ktoré som 20 rokov nemala v rukách. Práve začínam odznova. Máme malý pozemok, v lete, počas záhradkárskej sezóny sa tam veľmi radi zdržiavame.

Aj keď nie ste ako predtým, v skutočnosti je zázrakom aj to, že viete chodiť a rozprávať…

Nepochybne tomu vďačím CoD Čaju, veď žiadnu terapiu nedostávam. Toto by som chcela rozniesť do sveta. Keby mi bolo lepšie, išla by som do Klubu uzdravených.

Keby sa stal skutočný zázrak a predsa by ste sa opäť uzdravili, ktorý z vašich snov by ste chceli splniť?

S manželom sme plánovali, že na dôchodku budeme tráviť letá na záhrade. Máme tam jednu drevenú chatku, nie je to žiadny palác, a malou rekonštrukciou by sa mohol stať ešte komfortnejším. Znovu by som chcela mať kvetinové záhony ako kedysi, nimi som sa veľa kochala. Mňa robí šťastnou to, keď tam môžem byť. Ale ešte lepšie by bolo, keby som mohla na záhrade aj pracovať, tak ako pred chorobou.